V minulom blogu sme si rozobrali moje začiatky v zdravotníctve. Ďakujem krásne sa odozvu, správy, komentáre, celkovo vašu pozitívnu vlnu, ktorá ma nabudila do ďalších častí. Veľa to pre mňa znamená, čítam všetky reakcie a som vám za ne nesmierne vďačná.
Takže… keďže tu máme ďalší blog, rozhodla som sa, že si povieme niečo o zdravotníctve z pohľadu verejnosti.
Ak chceme hovoriť o ponímaní verejnosti, musíme začať históriou. Už za čias Florence Nightingaleovej boli sestry vnímané ako dar, spoločnosť na nich hľadela s úctou a vďakou. Neviem, kde nastal ten zlom, no v práci sa stretávam s tým, že to (bohužiaľ mnohokrát) neplatí. Nehovorím o všetkých ľuďoch, no postupom času, s „posunom“ civilizácie a spoločnosti sme presunuli ošetrovateľskú starostlivosť z poslania na službu, kde ponímanie nie len sestier, ale celého zdravotníckeho personálu sa mýli so (prepáčte, že to takto musím povedať) služobníctvom. Nech sa páči-
1. starostlivosť
Mne, ako zdravotnej sestre/ pôrodnej asistentke, nerobí problém podať liečbu, ošetriť ranu, pomôcť pri vstávaní, podať jedlo, niečo zdvihnúť, tlačiť ťažké postele, zdvíhať na operačke 110 kilové pacientky (a skončiť sama na operácií pre zničené zdravie, čo sa mi aj stalo), no aj zbavovať ľudí parazitov, sama riskovať nakazenie všeličím infekčným, keď je krv, alebo iný biologický materiál, nie len na mojej uniforme.. proste robiť poslanie, ktoré som si vybrala. Podľa môjho názoru to patrí k ľudskosti a základnej ošetrovateľskej starostlivosti, ktorá hovorí o tom, že síce dostávame plat (táto téma sa ešte len bude rozoberať), no naozaj to je aj o niečom inom. Povolanie je len jedna stránka mojej práce, tá druhá hovorí o tom, že človek musí byť aj psychicky predurčený k tomu, aby jeho práca nebola len o manuálnom vykonaní predpísaných štandardov, ale aj psychickej pomoci, kedy často obyčajný úsmev, úprimný pohľad, pohladenie, či dotknutie sa s empatiou ruky dokáže zahojiť psychickú ranu, ktorá ovplyvní uzdravenie tej fyzickej.
2. slúžka
Na druhej strane tu sú tiež situácie, keď si pripadám, že som prešla cez čiernu dieru do inej dimenzie a ani by ma nenapadlo sa takto (z pozície pacientky) správať. A to som sama bola hospitalizovanou pacientkou niekoľkokrát. Napríklad niekomu príde úplne normálne, že si počas nočnej na mňa zazvoní, utekám na izbu a pacientka (chodiaca bez problémov) mi z postele s vážnou poker tvárou povie, že jej mam zhasnúť svetlo, aby mohla spať. Alebo mi ide dať do ruky použitú hygienickú vložku, aby som ju vyhodila a pritom kôš je tri kroky od nej. Nehovoriac o zápisoch, kedy som bola pacientkou uhryznutá na predlaktí, kopla mi nohou do sánky, rozhryzla som si peru po údere, vyleteli mi okuliare, keď ma udrela, a tak ďalej. Extrémy, keď vám pacienti otvorene povedia, že ste v práci, tak máte držať ústa a vyhovieť im, že obsluhovať ich je vaša povinnosť. Že vy ste nič, niekto tam je len lekár/ka a jeho budú počúvať (veľa ľudí si neuvedomuje, že je rozdiel medzi medicínou a ošetrovateľstvom. Lekár vás vyšetrí, lieči vás, ordinuje…. no my sestry mu v tejto práci asistujeme ošetrovateľskou starostlivosťou, ide o spoluprácu všetkých zdravotníckych pracovníkov, ktorých výsledkom je zdravie pacientov. Počnúc upratovačkou a končiac prednostom kliniky. Vypadol by jeden človek, a som si istá, že to padne). Preto je rozdiel medzi ošetrovateľskou starostlivosťou a služobníctvom.
3. vnímanie
A práve pre tieto vyššie vypísané veci nás spoločnosť začala brať úplne inak ako pred rokmi. Otvorím dvere na príjem a bez toho, aby mi pacientka pozdravila, povedala o čo ide, vo dverách vysype dve základné veci, ktoré má na srdci- že chce nadštandardnú izbu a je pacientkou toho, onoho lekára. Aha… vždy mi v hlave potichu prejdú tieto slová- dobrý deň aj vám, milá pani, prišla ste na hospitalizáciu? Ste pre mňa taká istá pacientka ako ostatné 20, ktoré mám na oddelení na starosti, a koho ste pacientka, mi je absolútne jedno, lebo dostávate takú istú, potrebnú starostlivosť, ako všetci ostatní. Ale to jej otvorene nemôžem povedať. Len si myslieť. Doslova kypím, keď mi niekto povie, že je to niekoho pacientka… ide o plateného lekára, nie mňa. To je veľký rozdiel.
Keď sme už pri tých lekároch, platených službách a obálkach… pred rokom a pol som sama kvôli práci skončila v nemocnici, lebo som sa fyzicky až tak dokaličila, že to moje rameno nezvládlo a museli mi ho operovať. Ocitla som sa na ortopédií. To, že sa tam otvorene nosili obálky lekárom… fajn… ich vec… no čo ma najviac šokovalo? Len čo som sa vrátila z nemocnice, všetci z môjho okolia sa ma opýtali-
Koho si si vybavila na operáciu?
Koľko berú lekári na danej ortopédií?
Koľko si dala do obálky?
Odpoveď? Nikoho som si nevybavila, nikomu som nedala obálku. Prečo by som mala? Je to ich práca. A kto to nechápe a očakáva, že dostane obálku, zmýlil si povolanie a je mi z toho nevoľno. Však ešte viac nevoľno mi je z toho, že presne tieto otázky som počúvala aj od ľudí v mojej práci…. áno od zdravotníkov… sestier.. pôrodných asistentiek… lekárov… a berieme to ako samozrejmosť? Berieme to ako niečo, kvôli čomu sa daní ľudia dokážu uraziť, pokiaľ to nedostanú.
Preto na vás APELUJEM! Nie je to normálne. Ani zďaleka… verte mi… ani ani ani zďaleka… podporujeme nemorálnosť, podporujeme špinavosť, meníme tým vlastné hodnoty a ďalej množíme hnilobu, ktorá rozožiera základy skutočného zdravotníctva. Kritizujeme, hádžeme špinu, no sami ju ďalej takýmito vecami podporujeme. Možno sa tu tentokrát objaví pár nesúhlasných komentárov, na to som pripravená, no ide len o NÁZOR, s ktorým nemusíte súhlasiť, no skúste si položiť dôležitú otázku- Sú zdravie a pomoc nevyhnuté pre prežitie každého jedného z nás, alebo služba pre bohatých?
Verte mi, že to, čo som tu dnes napísala, je len základný a mierny odvar toho, čo sa v skutočnosti deje. No to už je práca pre svedomie daných ľudí. Pozdravujem ich, nech sa nad sebou zamyslia.
Ešte raz ďakujem za komentáre, každú jednu formu podpory, a vidíme sa pri ďalšom blogu.
Zároveň vás pozývam zavítať aj na moju FB stránku-
https://www.facebook.com/nenaturnerofficial/
Celá debata | RSS tejto debaty