NenaTurner-blog

Škola, škola… školička… knihy, opakovanie, vedomosti …. asi takto to pokračovalo v mojej „zdravotníckej kariére“. V predstavách som mala len strednú zdravotnícku školu, bielu farbu, uniformu a nepripúšťala som si nič iné.  Mnohí mi radili, aby som si po základnej škole zvolila gymnázium. Pretože mi škola šla, navštevovala som matematickú triedu, vždy som sa snažila mať tie najlepšie známky, vynikať aspoň v tomto, učila som sa na každú hodinu, lenže gymnázium som zásadne odmietala. Síce som základku mala rada, no ubíjalo ma, že sme sa učili všeobecné veci, nič záživné, nerealizovali sme sa prakticky a celkovo som základnú školu vnímala ako niečo, čo mi nedáva nič pre moju „dospelácku a prospešnú budúcnosť“. Veľmi som chcela byť prospešná. Preto gymnázium, ktoré som vnímala a doteraz vnímam ako druhú základnú školu bez nejakého prínosu, pre ľudí, ktorí nevedia čo so svojim životom, neprichádzalo do úvahy. Tak som si tvrdohlavo vybrala SZŠ. Ako druhú verziu strednej školy som zaškrtla veterinu, vyplnila prihlášky a čakala na rozsudok môjho blízkeho osudu. Keď mi došli obálky, triasli sa mi ruky, chodila asi hodinu sem a tam a bála sa ich otvoriť. Nakoniec som sa predsa len odhodlala a prijali ma na obe školy bez prijímacích skúšok. Moja duša plesala, šťastne som skákala tri metre do výšky a cítila neskutočne krásny pocit zadosťučinenia. Že som si musela prejsť základnou školou, aby som sa dostala na to, čo ma baví, a čo je pre mňa poslaním. Preto zdravotnícka škola bola jasná voľba. Hneď, ako som v ten osudový september nastúpila, prepadol ma pocit rešpektu. Učebne, precíznosť, bezchybnosť, zodpovednosť… to, čo som vždy mala rada. Skúšali sme na sebe praktické veci, obväzovali sme sa, jedna druhej sme odoberali krv, pichali sme si do svalu vitamíny, a to všetko na knižnej teórie z kníh roku 1970 (netáram… vážne!). Postupne som sa posúvala nie len ako budúci zdravotnícky pracovník, ale myslím, že vďaka SZŠ som si v hlave vystavala isté priority, usmernila som sa po pracovnej stránke a rozhodne som zmenila pohľad na svet. Áno… mali sme tam brutálnu anatómiu, latinčinu, skladali sme latinské deklinácie, vety, rozbory latinských textov, počítanie latinskými číslami, do toho sme mali profesionálnu prvú pomoc, legislatívu… no viete, čo ma na tej škole posunulo najviac? Ani nie toto v mojej hlave…. ale pocit v srdci na praxi. Boli to zážitky, kedy som nevedela, či sa mám smiať, alebo plakať. Choroba, bolesť, utrpenie… no aj psychický smútok, rezignácia, pesimizmus… toto vidieť v ľudských očiach je pocit, ktorý by nemal byť nijakému človeku ľahostajný. Nijaký človek by nemal prejsť nemocničnou chodbou bez toho, aby sa ho to nedotklo…  lebo dôvody, ktoré každého jedného človeka dostali na pozíciu hospitalizovaného pacienta, by nemali byť nikomu ľahostajné. Tie steny sú plné toho najľudskejšieho- bolesti, no aj pokory a zraniteľnosti. Každý jeden človek je zraniteľný a hocikedy sa môže dostať na to isté nemocničné lôžko. Teraz sa síce môže nosiť ako najväčší „egoistický frajer“ a tváriť sa, že nič nevidí, že jeho sa to netýka, no necelú minútu môže byť zaplakaný, bezmocný pacient v nemocnici. Áno… toto som denne videla ako študentka. Interné oddelenia, ortopédia, neurológia, no aj detské domovy,  domovy dôchodcov, doliečovacie zariadenia s tými najťažšími stavmi. Vtedy som si uvedomila, často krát so slzami po ceste domov, že napriek tomu, čo teraz cítim a som psychicky zronená… pre tých ľudí som niečo spravila a bola som tam preto, lebo ma potrebovali. A ja som tam chcela byť práve preto, aby som im tú potrebu opätovala cez uspokojenie. Človek môže ovládať všetky tie vedomosti zo školy, skúšky z anatómie, ošetrovateľských techník, učiteľka si môže hladiť svoje vlastné „dôležité“ ego hubovou polievkou za to, že ste dali kryt na použitú ihlu, čo sa ako prevencia pred pichnutím nesmie, no….pokiaľ máte pred sebou človeka, ktorý potrebuje pomoc, toto všetko je totálne druhoradé. Prečo? Lebo človeku je totálne u riti akú techniku použijete, aby ste mu pomohli. On tam potrebuje hlavne vás, váš záujem, ľudský prístup, a verte, že technika spôsobu ako mu pomôžete je ďaleko vzadu, pokiaľ z vás má pocit, že vás otravuje, alebo jeho psychiku a vnímanie bagatelizujete. To správne slovo, úsmev a počúvanie sú niekedy účinnejšie ako ťažké chemické lieky. Psychika je mocný čarodej. A pokiaľ je človek nastavený optimisticky, ani zlo a choroba nemá šancu. Práve toto si veľa zdravotníckych pracovníkov neuvedomuje. Preto som na SZŠ podrástla nie len profesionálne, ale hlavne ako človek. Po úspešnej maturite prišla vysoká škola, Fakulta zdravotníckych odborov a konečne môj vysnívaný odbor pôrodná asistencia. A tu by som sa zastavila. Ľudia vnímajú vysokú školu ako najkrajšie roky svojho štúdia, ako obdobie, kedy aj brigádovali, žúrovali, mali internátne žúrky. Toto ale neplatí pri štúdiu pôrodnej asistencie. Toto štúdium mi vzalo mnoho kamarátov. Nie je to sranda, pretože musíte veľa obetovať. Zábava končí a musíte sa naprogramovať na to, že tomu štúdiu a budúcemu povolaniu obetujete veľmi veľa. Škola od rána do večera, prax, a dostanete zápisník praktických výkonov, ktorý dokladujete aj k štátniciam. Pokiaľ nemáte ako študentka pôrodnej asistencie absolvované tieto výkony, nepripustia vás, nesplnili ste podmienky štúdia. Jeden záznamník je plný ošetrovateľských výkonov, druhý je čisto o starostlivosti o ženu, asistovaní pri pôrodoch, dokonca o absolvovaných a samostatne odvedených pôrodoch. Dobre čítate…. toto sme museli každá jedna absolvovať. A pokiaľ som chcela mať splnených 30 samostatne odvedených pôrodov za 2 roky, muselo to vyzerať takto- pondelok až piatok škola, víkend, sviatky a noci strávene na pôrodnej sále a čakanie. Toto štúdium nie je o tom, že absorbuješ vedomosti, prejdeš skúškami a máš diplom. Toto štúdium je o tom, že človek musí dokázať, že je reálne pripravený pre prácu v zdravotníctve. Samozrejme, že je rozdiel medzi nastupujúcou PA/ zdravotnou sestrou, a PA/ zdravotnou sestrou s tridsaťročnou praxou, je to neporovnateľné, no základ pre nadobudnutie praktických zručnosti tu musí byť.  Práve toto nedokázalo pochopiť moje okolie a kamarátky nechápali ako na nich nemôžem mať čas. Oni sa zabávali, chodili po baroch, diskotékach, ja som trávila ako študentka nočné na pôrodnej sále. Práve preto je toto štúdium o obetiach. Možno to teraz niekto vezme ako kritiku, že sa sťažujem…. no nie. Ja som za to vďačná. Lebo na praxi som sa naučila také veci, ktoré by som sa nedokázala naučiť niekde inde. Hovorím o profesionálnom živote, samozrejme. Síce som obetovala pár vecí, no získala som to, čo som chcela. V konečnom dôsledku  som tam vo voľnom čase chodila veľmi rada a bavilo ma to. Aj cez vyčerpanie, aj cez nedostatok voľného času… no preto, lebo som to brala ako správnosť. Práca s ľuďmi je to najkrajšie. Smejete sa, komunikujete, počúvate, vnímate, dokonca vidíte človeka v jeho najzraniteľnejšej situácií. Utierate slzy, chápavo prikývnete, usmejete sa, vyjadríte pochopenie, a človek je človekom. Môžeme sa v dnešnej dobe hrať na neviem čo, no vždy budeme len ľudia, a zmení sa to len v prípade vymretia samotného ľudstva.

Najväčší problém bol však v tom, že už na praxi som si začínala všímať veci, ktoré podľa môjho názoru neboli príliš „kóšer“. Preto som sa rozhodla, že doštudujem, a posnažím sa niečo zmeniť. Doštudovala som, začala pracovať, snažila sa… len tá naivná snaha zmeny nejako nevyšla… ale to už bude ďalší blog…