NenaTurner-blog

Predstavy o svojej dokonalej budúcnosti má každý jedinečné a svojské. Niekto je viac technický typ, nedokáže si predstaviť prácu s ľuďmi, niekto je viac humánny, potrebuje k svojej práci kontakt s ľuďmi. Ja som to  vždy mala tak, že som utešovala plačúcich, obraňovala slabších, bola tam, keď niekto spadol. A sama som to neskutočne emočne prežívala a starala sa o nich. Vnútorne ma to ťahalo vyhľadávať, s čím by som dokázala pomôcť.  Vyvrcholilo to až tak, že som ako sedemročná sedela na zemi pred televíziou, hrala som sa s vlasmi mojej porcelánovej bábiky, robila jej vrkoč a odrazu ma zaujal obraz. Presne si pamätám, ako doktorka Quinnová behala po obrazovke, nejaká pani sa tam držala za veľké brucho a… fascinovalo ma , ako doktorka Quinnová pomohla priviesť na svet nového človiečika. Položila som bábiku vedľa seba, sadla do tureckého sedu a nespúšťala zrak z tej dokonalosti.  Dokonalosť skončila a vedela som, že toto je moje poslanie- Pôrodná asistentka. Vtedy som samozrejme nevedela, ako sa to oficiálne volá, no vnútorne ma to tiahlo k tomu, aby som posúvala tento svet niekde dopredu. A toto povolanie, pomáhať drobným človiečikom na svet, mi prišlo ako to pravé pre mňa. Prečo? Lebo som vždy bola prehnane citlivá, prehnane som si brala slová druhých a nedokázala som sa prizerať nespravodlivosti. Táto práca mi prišla tak… úžasná, krásna,  prospešná  a úprimne povedané…. ma to totálne psychicky odrovnalo a moja cesta vzdelaním bola odrazu jasná. Nevedela som si pri mojej naivnej, empatickej a citlivej osobnosti predstaviť, že budem robiť niečo neosobné, suché, materiálne. Chcela som pomôcť. Chcela som byť prospešná. Kašľala som na seba, pozerala som na druhých. A druhí boli mojím stredobodom. Nerozumela som tomu, pokiaľ niekto vykonal voči druhým niečo zlé, pokiaľ niekomu ukrivdil… zastavovalo mi to rozum…. nie… to som nechcela… potrebovala som robiť tento svet lepším. Naivne, áno…. NAIVNE som očakávala to, že zdravotníctvo je presne to prostredie, kde sa nájdem. Kde budú všetci konať dobro, a spoločne zabojujeme za ľudskosť, pomoc, a spoločne porazíme choroby, peniaze, celý chorý systém.  A videla som len to. V hlave som mala ilúziu, ako si s budúcimi kolegyňami s úsmevmi ťapneme rukami, hrdo vztýčime hlavy a potiahneme za jeden povraz. V prospech okolia, spoločnosti, ľudí, celého ľudstva. Srdce mi šlo doslova vyskočiť z hrude, keď som si to predstavila. Usmievala som sa pri predstave pomoci druhým. Hrialo ma to… po tomto som túžila. A z toho vyplýval aj môj ďalší život. Základná škola najlepšie známky, hlavne z prírodovedy, prírodopisu, pokiaľ som dostala dvojku z biológie, lebo som sa nedokázala naučiť horniny, preplakala som v štrnástich rokoch celé dva dni, lebo som sa bála, že sa kvôli tej dvojke nedostanem na moju vysnívanú Strednú zdravotnícku školu. Dnes mi to príde vážne hlúpe. Každopádne som sa dostala na strednú zdravotnícku školu a jasala som od radosti. Už som sa videla v bielom plášti, už som videla, ako celá od krvi, no s poslaním v srdci, pomôžem všetkým ľuďom… to, že realita je iná, že sa hrozne mýlim, že slovenské zdravotníctvo nie je nič iné, len organizácia, kde málokedy niečo funguje a v pozadí kraľujú „vyššie mocnosti“ a farmaceutické firmy … nechcem haniť a hádzať všetkých do jedného vreca, poznám aj zdravotníkov, pred ktorými dávam pomyselný klobúk dolu, no podstatou tohto je zdravotnícke pozadie… ktoré je horšie, ako si dokážete predstaviť. A to nehovorím o prístrojoch, pomôckach, chýbajúcich liekoch, katastrofálnych podmienkach, či platoch…. hovorím o etike, morálke, ľudskosti, zdravotníckom poslaní, ktoré dávno nie je poslaním, ale stáva sa z neho biznis, služba s klientmi, ktorí si platia, a čo zaplatia, to dostanú (všetci o tom rozprávajú, a choro to berú  bez hanby za samozrejmosť) … no je to správne? Alebo si len pílime konár pod vlastnými nohami?  A presne toto rozoberiem v ďalších a ďalších blogoch….

Vaša Nena.

FB- https://www.facebook.com/nenaturnerofficial/