NenaTurner-blog

Opäť vás všetkých zdravím na mojom blogu a v prvom rade vám chcem pekne poďakovať za pozitívnu odozvu. Baví ma to, som rada, že reagujete, a preto budem dnes pokračovať.

V predchádzajúcom blogu som rozobrala, čo sa udeje, keď sa naivný človek rozhodne vstúpiť do vôd zdravotníctva.  Priebeh, učenie, moje postoje, to všetko už viete. Kým však prejdem k zamestnaniu, musím spomenúť jeden dôležitý okamih a to štátnice, bakalárska práca. Nejako som netušila, akú tému si mám vybrať. Neriešila som to, verila som, že téma si ma nájde sama, a to v tej stotine sekundy, keď ju uvidím. No jedným som si bola istá- nebude to nijaká obyčajná práca.  Chcela som vymyslieť niečo, čo by malo aj zmysel. Chcela som vytvoriť niečo plnohodnotné. Nechala som svoju myseľ otvorenú nápadom a v jedno ráno šla na prax. Konkrétne šlo o prax na oddelení šestonedelia.  So spolužiačkami som nabehla na izby, zrealizovala sa ranná vizita, všetko prebiehalo štandardne, pod dozorom vyučujúcej sme pripravili lieky podľa ordinácií, a keď nastal voľný čas, spomenula som si, že pri vizite som si všimla, že jedna pani mala v ruke ešte zavedenú intravenóznu kanylu.  Zaklopala som na dvere izby, otvorila ich a vošla k nej. Pani akurát dojčila svoje malinké.  Na ruke som si všimla bielu lepku, ktorou bola zafixovaná kanyla.

„Chcela som sa spýtať, ako dlho máte zavedenú tú ihlu v ruke?“

Prekvapene pozrela na ruku, zamyslela sa a povedala, že ju tam má už tretí deň.  Odišla som za sestričkou, ktorá sedela pri stole plnom chorobopisov a povedala jej o pani. Prezrela si jej papiere a odvetila, že nemá nijakú intravenóznu / vnútrožilovú liečbu, tak jej ju môžeme s vyučujúcou vytiahnuť.  S profesorkou som si pripravila pomôcky, šli sme za pacientkou a vysvetlila som jej, že jej vytiahnem kanylu. Urobila som, čo som povedala, a vtedy to prišlo. Pacientka si držala ruku a zamerala na mňa pohľad.

„Vy ešte študujete?“

„Áno,“ usmiala som sa na ňu.

„Viete o tom, že ste prvá, ktorá za mnou za tie tri dni prišla? Pokiaľ nepočítame vizity.“

Ostala som ako obarená. Pani na mňa hľadela, slová myslela tak, ako povedala, bez výčitiek, no s ľútosťou a nedalo mi to. Pozrela som cez otvorené dvere a presklenú sesterňu, kde sedela sestrička zahĺbená v papieroch, kontrolovala vizitu a pripravovala žiadanky na odbery a ďalšie vyšetrenia. Zahovorila som pred pacientkou, že je zdravá, že všetko zvláda ako z knihy, a pokiaľ by sa niečo dialo, určite by to sestričky riešili. Pozbierala som pomôcky, po chvíli od nej odišla a odrazu ma  osvietilo a presne som vedela, akú tému bakalárskej práce budem mať.  INOVÁCIA OŠETROVATEĽSKEJ DOKUMENTÁCIE.  Mojím cieľom bolo prerobiť dokumentáciu a vrátiť zdravotné sestry/ pôrodné asistentky od papierov k pacientkam. Úplne som sa pohrúžila do problematiky, zohnala som si  zdravotnícku dokumentáciu zo zahraničia (českú, nemeckú, anglickú) , vymyslela vlastnú, jednoduchšiu, elektronickú verziu dokumentácie, vyhodila neaktuálne  informácie, pridala modernejšie informácie a všetko urýchlila. Výsledok mojej bakalárskej práce s návrhmi pre dokumentáciu ( aj písanú, aj elektronickú) mal 152 strán.   Na štátniciach boli všetci nadšení, dostala som A, napriek tomu, že som dosť kritizovala terajšiu dokumentáciu a s optimizmom a dobrým pocitom som si podala žiadosti do práce v štátnych a univerzitných nemocniciach po východnom Slovensku. Všade hľadali pôrodné asistentky a tak som hneď po štátniciach nastúpila do práce. Síce som mala za sebou prax, no každé jedno oddelenie je špecifické a samozrejme škola a realita sú dve diametrálne odlišné skutočnosti. Stala som sa ten typ novej kolegyne, ktorá sa veľa pýta, všetko chce robiť, vidieť, má radosť z realizácie. Mala som v sebe strach a rešpekt zo zodpovednosti, no  aj pocit radosti, že sa napĺňa to, čo som chcela. Žabomyšie vojny kolegýň som neriešila, všetko som brala jedným uchom dnu a druhým von, chcela som sa len naučiť a pomáhať ďalej. Ako som sa učila fungovať a pracovnej realite, začínala som si všímať aj nedostatky, ktoré mi prišli choré. No improvizovala som, hovorila som si, že som tu od toho, aby sa veci posunuli, nedopustím, aby som bola vyhoretá ako niektoré kolegyne, ktorých slová som sa učila ignorovať a starať sa radšej o prácu, čím mi aj dvanásťhodinová služba zbehla oveľa rýchlejšie.  Keď sa v práci dozvedeli akú tému som mala na bakalársku prácu, bola som poverená predniesť ju pred kolegyňami na seminári. To som aj urobila. Hrdo som kritizovala terajšiu dokumentáciu, hovorila a prezentovala svoje názory a v konečnom dôsledku sa ku mne potom dostali reči typu-

Mladá, ktorá nastúpila pred pár mesiacmi ,nás bude poúčať?

Žije v sci-fi svete.

V našich podmienkach to neexistuje, nie je možné, aby to takto fungovalo…

Bola som z toho rozčarovaná, no prišla ponuka predstaviť moju bakalársku prácu na seminári pred celou nemocnicou. Opäť som si stála za svojím a na konci som dostala názory typu-

Vy pracujete 7 mesiacov, my 30 rokov, a bude to tak, ako to je.

Vaše predstavy sú z inej galaxie.

Keď vypnú prúd, čo urobíte?

Vysvetľovala som starším ženám o rezervných zdrojoch energie, o dodatočnom písaní, tlačení, no v konečnom dôsledku som dospela k názoru, že dnešné zdravotníctvo spohodlnelo, nikto nič nechce riešiť, odpracujú si svojich 12 hodín a ďalej ich nič nezaujíma. Neskôr som prednášala aj na celoslovenskom seminári v Dome umenia v Košiciach, mala som ponuku prednášať v Bratislave, no tam som už ani nešla, lebo mi to prišlo úplne zbytočné. Bola som priam šokovaná aký negatívny postoj k zmenám dokáže človek zaujať. No ja som tvrdohlavý jedinec, keď ma vyhodíte cez dvere, vrátim sa oknom, a preto som sa rozhodla skúsiť poriešiť katastrofálne prostredie na pôrodnej sále, kde som pracovala.  V nočnej som vzala meter a merala rozmery boxov, chodieb, rozmýšľala, čo by sa tam dalo premeniť. Vintage (storočný) nábytok, odhnité postele (ktoré pamätajú ešte predopičné obdobie), okná cez ktoré prší a sneží, v lete 45 stupňov, v zime 7 stupňov, nedôstojné sociálne zariadenie a prostredie… toto som chcela napraviť. Vlastnou iniciatívou. Čo mi bolo povedané?

Si na smiech.

Čo z toho budeš mať?

Kašli na to.

Príliš sa nudíš?

Samozrejme, že z toho nič nebolo a moje snahy a ambície šli ku dnu ako Titanic. Najhoršie na tom všetkom je, že popri tom som videla zákulisné praktiky, ktoré ma totálne morálne, eticky a ľudsky ubíjali. Chcelo sa mi vnútorne dáviť a doteraz chce. Zistila som, že-

Zdravie sa dá kúpiť.

Hierarchia v slovenskom zdravotníctve- Farmaceutické firmy,  zdravotnícke firmy, súkromný sektor, lekári, zdravotné sestry, ďalší zdravotnícky personál, a niekde úplne na konci je… pacient.

Zo zdravotníckej starostlivosti sme spravili službu, kde nie je pacient, ale klient.

Mnohým v slovenskom zdravotníctve to vyhovuje, lebo sa takto majú dobre, vidia len ich teplé 3×3 metre okolo seba a výhodnú pozíciu z ich postavenia.

Verejnosť berie úplne normálne, že zdravie a peniaze spolu súvisia a nikomu to nepríde zvláštne.

Peniaze…peniaze…. pýtam sa… ako je možné, že platím nehorázne odvody do zdravotnej poisťovne a keď sa dostanem do nemocnice, personál je nútený šetriť na mne ihlami, podložkami, rukavicami, štandardným zdravotníckym materiálom, bojím sa dotknúť steny a postele, aby som niečo nechytila, posteľ sa podo mnou skoro prepadne, alebo ležím v preležanej jame….. lebo NIE SÚ PENIAZE…. ako potom môže byť poisťovňa v zisku, mať drahé kancelárie, autá, riaditelia dostanú odmeny….. a na mne, pacientovi, pracujúcemu človeku, ktorý odvádza SVOJE peniaze každý mesiac…. šetria? Veď tá hospitalizácia sa preplatí z MOJICH peňazí, MOJICH odvodov…… alebo som idiot ja?… proste takéto veci vidím v každej jednej službe už roky…  a tu nastal po pár rokoch zlom. Po dlhom rozmýšľaní som prišla na to, že to dlhodobo psychicky nezvládnem, moje ideály padli a začala som si hľadať iné povolanie. Skončilo to tak, že aktuálne som v slovenskom zdravotníctve 4 a pol roka, externe študujem 3. rok pedagogickú fakultu, odbor špeciálna pedagogika a chcem spojiť zdravotníctvo s pedagogikou. Chcem chorým deťom pomáhať spojením zdravotníctva a pedagogiky. Uvidíme, ako sa to nakoniec podarí, no každopádne mám vnútornú potrebu zmeny. Totálne som rezignovala a našla som sa v novom budúcom povolaní…. pedagogika. Áno… veľa ľudí mi už povedalo, že idem z kaluže do blata…. no keď sa niekto bude správať ako dieťa, aspoň to bude dieťa.  Možno vám príde, že som vyhorená, že sa vzdávam…. no vôbec nie. Milujem moju prácu, milujem pomáhať, milujem prácu s ľuďmi…. no musím zmeniť štýl pomoci a práce, pretože to, čo sa deje v zákulisí slovenského zdravotníctva, nekoriguje s celkovou podstatou pomoci a základným posolstvom ošetrovateľstva a medicíny.

Nechcem kritizovať a zhadzovať celé zdravotníctvo, samozrejme, že sú oblasti a výnimky, kde dávam imaginárny klobúk dolu, JIS a ARO oddelenia sú proste niečo, kde by sme mali personálu ruky bozkávať…. no prestáva ma to morálne baviť… nedokážem sa proti katastrofálnemu zvyšku obrniť a tie zážitky, ktoré sa mi dejú za tie roky….. no to už bude ďalší blog…..

Ešte raz ďakujem krásne za komentáre, názory, cením si to a pokojne zavítajte aj na moju stránku- https://www.facebook.com/nenaturnerofficial/?ref=bookmarks