NenaTurner-blog

Popravde… mužov som nikdy neriešila. To oni stále riešia mňa. Keď sa nad tým tak zamyslím, tak ich vlastne musím riešiť až príliš, a to len preto, lebo pre moju extravagantnosť som pre nich doslova výzvou. Nevnímajú ma ako ženu na vážny vzťah, ale ako výzvu, s ktorou sa neoženia, ale pre jej zaujímavú povahu a extravagantnosť  si užijú obdobie voľnosti. Mávam dokonca ponuky pre vydržiavanie. Ponúkajú mi darčeky, kľúče od bytu, že mi nikdy nebude nič chýbať, že neoľutujem, keď budem súhlasiť, a ja sa len pýtam, či čakajú, že sa poskladám kvôli tomu do trojuholníka, lichobežníka, alebo kocky? Majú mi nadšením zasvietiť oči a mám čakať a otvorenou dlaňou? Nemám auto, bývam s rodičmi, a nesťažujem sa, radšej budem tá chudera v MHD, ako vydržiavaná „kamarátka s výhodami“ v BMW. Nikdy som nemala záujem, nikdy som nesúhlasila, len mužov odbila a kráčala ďalej. Nepochopte ma zle, nikdy som sa nepokladala za lepšiu. Len očakávam niečo zmysluplnejšie. Aj minule som si kráčala do práce, do nočnej, a oproti si to ku mne namierili dvaja muži. Dozvedela som sa, že som sexy, že majú blízko byt, alkohol, marišku, a čo by som povedala na brutálny sex s dvoma, ktorí majú 25 a 23 centimetrov. Pochopiteľne, nadvihla som obočie, povedala, že nemám záujem, a pokračovala do práce. A takýchto zastavení a otáčaní sa mi deje často. Lebo mám polku hlavy čiernu, polku rubínovú, žiarivé linky, tiene, extravagantný rúž na perách, highlighter, tetovania a svojské oblečenie. No málokedy ich napadne, že sa tak neobliekam pre nich, ale pre moju povahu, dušu, svojmu dobrému pocitu.

Tu sa dostávame k podstatnému storytime.

Stalo sa to včera. Mierila som peši na autobusovú stanicu v Prešove. Kto to tam pozná, vie, že sa prerábajú MHD zastávky, a na posunutej zastávke sú položené lavičky. Stálo tam menej ľudí, lebo bola sobota. Usmievala som sa, pretože sa vždy usmievam, minimálne sa o to snažím, lebo nevidím dôvod, prečo by som mala svojimi životnými sra…. „srandami“ zaťažovať iných. A tam, na MHD zastávke, na jednej lavičke, sedel starší muž a vedľa neho chalan. Ten chalan mal Downov syndróm. Pozrel mi do tváre a evidentne si ma obzeral. Žiarivo sa usmial. Ja som pridala ešte intenzívnejší úsmev, nech mu to opätujem, a postupne som sa dostala na ich úroveň.

„Ahoj,“ pozdravil ma ten chalan.

„Ahoj,“ odzdravila som a pozerala mu do oči.

„Si krásna.“

Zastavila som sa a skontrolovala na mobile, koľko je hodín. Zistila som, že mám ešte dvadsať minút- trpím utkvelou predstavou, že prídem neskoro, preto som všade v predstihu. Len čo som zistila, že mám kopec času, podišla som k tomu chalanovi a prisadla som si.

„Ako sa voláš?“

„Adam.“

Muži často hovorili, že som sexy. Ale on povedal pekná tak úprimne, že to znásobilo celý význam.

„Ja som Petra. Prečo si myslíš, že som krásna?“ položila som najzákladnejšiu otázku.

Zaujímal ma jeho názor. Ako to vníma on.

„Lebo ti svietia oči a nos, a usmievala si sa na mňa.“

Myslel tým highlighter a trblietavú očnú linku s tieňmi. Nepovedal postavu, ako ostatní, ani výzor. Hovoril o mojej tvári a úsmeve. Urobilo to na veľký dojem.

„Ďakujem ti,“ neschádzal mi úsmev z tváre, „aj ty si krásny. Lebo sa tiež usmievaš a si ku mne milý.“

Skončilo to tak, že sme sa objali. Keď som potom cestovala v autobuse, spomenula som si, že som si mohla urobiť fotku. No v tom okamihu som na niečo také vôbec nemyslela. Rozprávala som sa s Adamom, ktorého už možno nikdy v živote neuvidím, no vyvolal mi v srdci tak krásny pocit, ako dlho nikto. A toto bolo v konečnom dôsledku dôležitejšie ako fotka. Dokonca dôležitejšie ako ponuky kľúčov, peňazí, vzťahu len o sexe, no s výhodami. Pár viet s Adamom dokázalo predčiť skoro všetkých mužov v mojom živote. Je mi skutočne ľúto ľudí, ktorí nevedia oceniť veci, ktoré možno pôsobia obyčajne, no znamenajú enormne veľa.

Viem, možno teraz pôsobím naivne a väčšina nado mnou láme rukami. Sme však ľudia. A zamyslime sa nad tým, či sa ako ľudia aj správame.